Tak, ako to už medzi nami ľuďmi býva, sme odkázaní v komunikácii na heslá – slová. Najmä v abstraktných pojmoch sa naše dorozumievanie komplikuje. Symbolické vyslovenie hlások v každom z nás individuálne spúšťa iné obrazy, emócie a myšlienkové väzby, ktoré sme si v priebehu života osvojili prostredníctvom našich priamych či prevzatých skúseností.

Pokora sa v určitom zmysle vyskytuje v každom náboženstve. Je dôležitou súčasťou akéhokoľvek duchovného života. V našich končinách však toto slovo u mnohých vyvoláva odpor, ba až vzdor. Je to v dôsledku silného pôsobenia cirkvi na našom území, ktoré k pochopeniu tohto slova pridalo svoje ponímanie. Mnohým sa toto slovo spája s poslušnosťou, s uvedomením si vlastnej hriešnosti či nedokonalosti. Dokonca je často zamieňané aj so skromnosťou, v zmysle chápania chudoby ako cnosti. Bohatstvo a hojnosť v tomto ponímaní vedú k skaze, a tak patrilo len tým vyvoleným, ktorí aj tak nakoniec skončia v pekle. Takže skromný človek sa hojnosti sám dobrovoľne radšej zriekne. V našom podvedomí číhajú na nás podobné presvedčenia, ktoré nám môžu tajne brániť v plnohodnotnom prežívaní života. Nepriamo nás toto slovo môže vťahovať do nízkych vibrácií viny a pokúša nás vlákať do slepej poslušnosti a oddanosti či až poníženosti.

Skutočná esencia pokory však nemá tento zámer. Dovoľme si teda opustiť negatívne koncepty v našej mysli a prinavrátiť silu a pôvab tomuto slovu. Môžeme nájsť aj iný ekvivalent, no podstatou je pochopiť skutočnú hodnotu tejto cnosti a prinavrátiť jej náležité miesto v našom srdci a aj v živote.

Ale čo je tá skutočná duchovná POKORA? A prečo je v našich životoch dôležitá?

„Pokora znamená mať schopnosť zaujať konfrontačný postoj a dokázať odplatiť rovnakou mincou, ale zároveň sa rozhodnúť to neurobiť. Tomu ja hovorím skutočná pokora.“  (Dalajláma)

Pokorný neznamená byť pokorený. Pokorný človek si uvedomuje svoju silu a používa ju len v mene lásky. Nezneužíva ju na budovanie svojej prevahy nad druhými.

Ako opak pokory sa uvádza pýcha. Naše porovnávanie sa s druhými vedie k boju, kto je viac a kto menej. Túžime dokazovať iným, kto sme. Naše ego si chce potvrdzovať svoju identitu cez uznanie druhých. A naopak, porovnávaním zisťujeme aj to, že nám niekde bolo ubraté či ukrivdené. Čo nás opäť ľahko môže zlákať k závisti a neprajnosti. Pokorný človek má v sebe vžitú úctu k životu a k ostatným bytostiam. Nepotrebuje porovnávať, súperiť a bojovať, pretože si uvedomuje veľkosť a dokonalosť celého bytia a vidí ju vo všetkom, čo ho obklopuje. Táto DOKONALOSŤ všetkého stvoreného je jediné, pred čím sa úprimne skláňa. No zároveň pozná, že je toho plnohodnotnou súčasťou.

Albert Einstein zase povedal: „Skutočné poznanie môžeme nadobudnúť len vtedy, keď sa celý náš život, celá naša bytosť stane nástrojom na jeho realizáciu. Otvoriť sa tomu, aby sme mohli prijímať objektívnu mieru reality, to predpokladá značnú mieru pokory.“

A to prináša ďalší rozmer pokory. Svet vnímame len cez naše subjektívne poznanie. To je výsledkom prenosu informácií z nášho bezprostredného okolia. Získavame ich cez naše zmysly, ktoré skutočnú realitu okresávajú do mizivého percenta. Vieme, že svet, ktorý nedokážeme zachytiť našimi zmyslami, je oveľa väčší ako ten, ktorý vnímame. Vieme teda, že veľa toho o svete nevieme a naša myseľ potrebuje ostať otvorená. Múdry človek si uvedomuje obmedzenosť ľudského poznania a v jeho múdrosti je preto účastná pokora.

Posledné desaťročia človek rástol. Darí sa mu viac, ako kedykoľvek predtým. Má viac hojnosti, slobody, času na seba. Učí sa tvoriť vlastnú realitu. V tomto raste však nesmie chýbať tá skutočná pokora. Ukazuje nám, ako vlastnú silu a potenciál používať v prospech dobra. Vedie nás k úcte k životu a bytiu. Učí nás neporovnávať sa s druhými a namiesto toho poznávať viac sám seba. Privyká nás k zodpovednosti. Ak človek chce ďalej rásť a nezísť z cesty, skutočná duchovná pokora by mala byť cnosť, ktorú potrebuje v sebe rozvíjať.

Dnes hovoríme veľa o zmene, ktorá prichádza. Utvrdzujeme sa, že úroveň vedomia sa zvyšuje. Tešíme sa z nášho duchovného rastu. Pomenovávame chyby, ktoré ľudstvo robí. Vidíme zmeny, ktoré prichádzajú a tvrdíme, že je to šanca pre ľudí, aby sa zmenili. A práve tu je priestor pre pozvanie pokory do nášho života, aby sme nepodľahli ilúzii a klamu. Pretože opäť sa nám natíska niečo falošné, čo môže zmiasť nejedného po zmene túžiaceho jedinca. Je to poukazovanie na ľudstvo, schovávanie vlastnej zodpovednosti za MY.

„My ľudia sa nesprávame pekne k prírode. My ľudia môžeme za to, čo sa vo svete deje. My ľudia sa musíme zmeniť, aby mohla prísť vytúžená zmena. My….“

Ak pozveme opäť pokoru do svojich sŕdc, pochopíme, že nemôžeme súdiť ľudstvo. Na jednej strane tým opovrhujeme vlastným druhom a na druhej strane sa schovávame pred vlastnou zodpovednosťou. Zvádza nás to z cesty, aby sme naozaj mohli urobiť to, čo je potrebné.

Pokora nám povie, milujme ľudstvo a nesúďme ho, lebo sme jeho súčasťou a láska lásku násobí. Pokora nám povie vymeň MY za Ja. Čo môžem JA urobiť lepšie? Ako môžem lepšie žiť? Čo môžem urobiť Ja, aby som vytváral svet, v ktorom chcem žiť? Pokora nás vedie k jednoduchosti v každodennom bytí. Urobiť jeden správny krok je viac, ako rozprávať o míľových skokoch a neposunúť sa ani o centimeter. Učí nás žiť svoj život pravdivo a to je to, na čom skutočne záleží.

Príbeh o pokore

Pokora žila dlhé veky na Zemi. Pomáhala ľuďom chápať, že sú súčasťou prírody. Viedla ich k úcte k matke Zemi. Pripomínala im, že len vďaka nej sú tu a môžu žiť. Pokora žila spolu s Láskou v srdci každého človeka a pomáhala jej. Udržiavala oči ľudí otvorené, aby s úžasom mohli obdivovať krásu okolo seba. Táto krása im hovorila o veľkej láske, ktorou bolo všetko stvorené. Pokora chránila ľudské srdcia pred zlobou, pýchou, závisťou, ubližovaním seba aj druhým. Tak ostávali srdcia ľudí aj ich oči otvorené, aby láska mohla byť stále prítomná.

Ako čas plynul, menili sa ľudia a aj svet okolo nich. Mnohí mocní šírili strach a nenávisť medzi ľuďmi. Pokúšali sa vyhnať lásku, lebo vďaka nej mali ľudia vlastnú silu a nemohli ich ovládať. Pokora, jej verná priateľka, však strážila srdcia i oči ľudí naďalej, aby láska mala kde prebývať.

„Spolu sú príliš silné. Musíme ich rozdeliť.“ Povedali si tí, ktorí túžili po moci. Ich srdcia už boli zavreté a moc prebývala v ich mysliach. A tak vymysleli plán. Vytvorili falošnú pokoru. Tá chodila medzi ľudí a hovorila im o tom, akí sú biedni, zlí a hriešni. Tvárila sa ako kamarátka lásky, no potajme sa nasťahovala do srdca a vyhnala z neho skutočnú pokoru. Dovoľovala strachu, aby vstúpil do ich spoločného príbytku. „Buďte pokorní, lebo len tak môžete nájsť svoje šťastie,“ klamala ľuďom. Pokúšala sa ich pokoriť. Chcela, aby boli poslušní, báli sa, neverili si a neverili svetu.  A tak skutočná pokora odišla zo Zeme, pretože nemala srdce, v ktorom by mohla bývať.  Čakala na čas, kedy ju budú ľudia chcieť. Láska ostala, lebo bez nej by život nebol možný. Tlačila sa v srdci so strachom a falošnou pokorou a vždy, keď to bolo čo i len trošku možné, šírila sa svetom.

Prešlo mnoho storočí, kým ľudia začali chápať, že dobrovoľne odovzdali vlastnú silu. Začali otvárať svoje srdcia a vyháňať z nich strach a falošnú pokoru. Láska volala svoju priateľku Pokoru späť na Zem: „Už sa môžeš vrátiť, ľudia sú iní.“ Pokora s radosťou vzlietla na Zem. Lietala pomedzi ľudí a sledovala, čo robia. Videla, ako sa spoločne modlia za horiace lesy, za planétu, ako meditujú. Ich srdcia boli naozaj otvorenejšie, strach už v niektorých neprebýval. Hovorili: „My ľudia sme zodpovední za všetko, musíme sa zmeniť.“ Chcela vstúpiť do sŕdc ľudí, ale neviditeľná sila ju nepustila dnu. Nerozumela tomu. Veď ľudia sa naozaj zmenili. Záleží im na Zemi, spomenuli si na to, že je to ich Matka, vďaka ktorej žijú.

Pristavila sa pri jednej žene, ktorá meditovala pre záchranu Zeme a prihovorila sa jej: „Prosím, dovolíš mi vstúpiť do tvojho srdca? Je tam moja priateľka láska a ja jej chcem opäť pomáhať.“

„Ako jej chceš pomáhať?“ opýtala sa žena. „Tak, že otvorím oči ľudí a budem strážiť ich srdce. Robila som to veky, kým ma nevyhnali.“

Žena s nedôverou zvažovala, čo urobiť. „Ak mi povieš, kto býva v mojom srdci, potom ťa pustím dnu.“ Nakoniec odpovedala.

Pokora nahliadla k srdcu. „Sedí tam láska. Je krásna ako vždy. Len má málo miesta, lebo sa pri nej tlačí hnev. Hneváš sa na ľudí, že sú zlí. Hneváš sa na ľudstvo a chceš, aby sa zmenilo. Ale nevidíš, že ten hnev sa drží za ruku s falošnou pokorou, ktorá ťa oklamala. Šepká, že sa musí zmeniť ľudstvo, aby bol na Zemi opäť pokoj a mier. Ale jediné, čo môžeš urobiť, je konať tak, ako to chceš od ľudstva ty.

Žena teda otvorila srdce, aby mohla do neho vstúpiť Pokora. Tá jej otvorila oči. Žena vstala a rozhliadla sa po svojom okolí. Už vedela, kde má začať. Svoj každodenný život pomaly menila k tomu, aby nachádzala cestu späť k matke Zemi. Menila svoje zvyky, aby ju toľko neničila. Snažila sa zo všetkých síl, no napriek tomu spoznala, že až teraz si vybrala tú najťažšiu a najdlhšiu cestu. Žiť pravdivo a konať tak, aby zmena, po ktorej túžila, mohla skutočne prísť.

Článok nájdete v časopise Balans. www.balans.sk

Majzlíková Martina
Som autorka knihy Šťastná žena, 12 krokov k šťastnému životu. Zaujímam sa o otázky životného šťastia a vplyvu myslenia na jednotlivé aspekty života. Zároveň sa na blogu www.rawfamily.eu venujem vedomej príprave jedla, mentálnemu nastaveniu v oblasti zdravého životného štýlu a raw stravovaniu. Viac sa dočítate tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.