Ako prijímať druhých ľudí vo svojom živote

V našom živote sme v neustálej interakcii s inými ľuďmi. Sú nám bližší alebo vzdialenejší, vytvárame s nimi väzby s rôznou intenzitou. Niektorých ľudí si v živote vyberáme a iní sú nám proste daní. Jedni sú s nami len na krátky úsek cesty a iní nás sprevádzajú významnú časť. Počas nášho života sa stretneme s veľkým počtom ľudí a my sme neustále konfrontovaní s našou schopnosťou prijímať inakosť a rôznorodosť jednotlivcov.

Vzťahy s druhými ľuďmi sú nástrojom učenia sa duše, a preto výrazne ovplyvňujú náš život. Kvalitné a dobré vzťahy, vyvolávajúce pozitívne emócie, vnášajú do nášho života radosť, harmóniu a kladne ovplyvňujú naše zdravie. Naopak, tie s prevládajúcimi negatívnymi emóciami, v ktorých sa trápime, trpíme, naše zdravie poškodzujú. Rozvíjaním schopnosti prijímať druhých ľudí sa dokážeme ozdravovať a liečiť.

Vzťah je o interakcii minimálne dvoch osôb a my máme reálny dosah len na jedného z nich. Vo svojom živote sme v skutočnosti teda zodpovední len za seba. Každý jednotlivec má slobodnú vôľu, ktorú je potrebné rešpektovať. Prípadná manipulácia alebo zámerné ovplyvňovanie nie sú korektné a obrátia sa proti tomu, kto nečisté praktiky použil. Ak chceme druhých ovládať alebo ich obracať na svoj obraz, hovorí to o tom, že sme ich neprijali takých, akí sú a vidíme v nich niečo, s čím sami nie sme spokojní. Vypovedá to teda o našom egu, o nadradenosti a o pocite, že my vieme niečo lepšie ako druhí. A to aj v prípade, že máme dobré úmysly a veríme, že zmena im pomôže. Nikto z nás nie je oprávnený druhých ľudí meniť, a to ani v prípade, že sú to naši najbližší. Môžeme ich len inšpirovať, a to predovšetkým vlastným bytím. Samozrejme, že môžeme aj pomôcť, ak sme o to požiadaní.

To, že vo vzťahu môžeme pracovať len sami so sebou, vyvoláva u mnohých pocit bezmocnosti a zúfalstva. Môžu mať klamný dojem, že svoje šťastie nemajú vo vlastných rukách a je závislé od vôle ostatných. Nedobré vzťahy nás trápia o to viac, čím sú väzby pevnejšie a ťažšie prerušiteľné. Ešte náročnejšia na prijatie môže byť situácia, ak máme úprimnú snahu o nápravu, ale druhá strana nie je ochotná urobiť ústretový krok či aspoň symbolicky otvoriť náruč.

Tí, ktorí sa vydali na cestu vlastného rozvoja a rastu, zväčša hľadajú odpovede v podobe zrkadlenia vzťahu. Čo mi druhá osoba zrkadlí? Čo mi má vzťah priniesť, naučiť ma? Ako sa daný problém prejavuje u mňa? Čo mi chýba alebo naopak, čoho mám priveľa? Zrkadlá vzťahov nás vedia rýchlo posúvať v našom vlastnom sebapoznaní. Niekedy však nemáme silu či vedomie, aby sme odkryli tajomstvo zrkadla v celej jeho hĺbke. Inokedy zas po pochopení situácie, jej prijatí, dlhej práce na sebe neprichádza žiadaná satisfakcia v podobe zmeny správania druhej osoby k nám. Práve očakávanie zmeny zo strany druhej osoby je ďalšou pascou nášho ega – „ja som sa predsa zmenil, teraz si na rade ty”. Zmenili sme sa, pretože sme chceli zmeniť niekoho iného či situáciu a nie pre náš rozvoj.

Mali by sme sa tešiť z vlastného posunu, ktorý sme dosiahli a nečakať za to odmenu. Nech nám je odmenou poznanie, ktoré sme dosiahli. Ak sa namiesto spokojnosti v sebe obraciame opäť smerom von, potom nás dobehne bezradnosť, najmä ak ide o vzťah, ktorého puto sa nedá prerušiť. Z našej aktuálnej perspektívy väčšinou nevieme zachytiť a pochopiť všetky dôvody, príčiny a pôvodné väzby daného vzťahu. So zmenou vedomia sa mení perspektíva a uhol pohľadu na situáciu a možno aj práve preto neexituje univerzálny kľúč. Avšak pomerne ľahko uchopiteľný je návrat k jednoduchosti, všeobecne platným pravdám, uplatňovaniu základných princípov vo vzťahu k druhým ľuďom, pri ktorých sa prirodzene rozvíjame, zjemňujeme a odkrývame náš vlastný potenciál. Touto cestou jednoduchosti je pestovať a rozvíjať v sebe bezpodmienečnú lásku, ktorá nesúdi, nevyvyšuje sa, rešpektuje slobodnú vôľu. Práve to je kľúč k láskyplnému prijímaniu ľudí v našom živote. Tu je niekoľko rád, ako v sebe túto danosť rozvíjať.

1. Buďte pozorovateľom, nie sudcom

Nemáme súdiť druhých ľudí. Vieme to všetci. Náš rozum má však priam v náplni práce všetko triediť, kategorizovať a hodnotiť. Odmalička nás k tomu vedie systém výchovy v rodine a školách. Súťažíme, porovnávame sa, hodnotíme, zameriavame pozornosť predovšetkým na chyby. Tieto princípy a postupy následne uplatňujeme v jednotlivých oblastiach nášho života a nielen vtedy, keď je to žiaduce. V rámci vzťahov sú tieto návyky priam kontraproduktívne. Porovnávanie a súťaženie bráni spolupráci, hodnotenie a zameriavanie pozornosti na negatívne javy výrazne poškodzuje každý, aj ten zdravý vzťah.

Ako z tohto začarovaného kruhu von? Meňte sa na pozorovateľa. Toho, kto so záujmom sleduje farebnosť, pestrosť a rôznorodosť tohto sveta. S rešpektom a úctou k všetkému stvorenému, s otvorenou mysľou vnímajte nuansy a rozdiely v ľuďoch. V prírode nie je nič opakovateľné, a tak nenájdete človeka s totožnou kombináciou znalostí, skúseností, hodnôt, spôsobom prežívania a vnímania. Buďte len pozorovateľom, ktorý s rešpektom a bez posudzovania vníma, ako rôzne môžu ľudia cítiť, vnímať, uchopiť a prežiť svoj vlastný život.

2. Sústreďte sa na vlastné emócie a pocity vo vzťahu

Mnohí z nás sa naučili vnímať seba samých cez prejavy a hodnotenie druhých ľudí. Prirodzene chceme, aby nás mali radi, aby nás vnímali pozitívne. Zachytávame ich vibrácie smerom k nám a dovoľujeme im, aby v nás vyvolávali rôzne emócie. Sme len akýmsi reaktorom na podnety. Uberme dôležitosť emóciám druhých ľudí a opäť začnime vnímať seba samého. Zvedomujme si,  že sa môžeme slobodne rozhodovať aj v našich pocitoch a prežívaní bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Náš vnútorný svet plne zodpovedá našim pravidlám a vstúpiť doň môže len to, čo tam sami pustíme. Pozornosť má byť na našich vlastných pocitoch. Čo cítim k druhej osobe? Prečo to cítim? Cítim to isté, čo by som chcel prijímať od neho? Opäť sa navráťme k sebe a slobodne sa rozhodujme, aké emócie budeme vo vzťahu vytvárať.

3. Pestujte v sebe súcit

Ak skutočne súcitíme s druhou osobou, určite sa nedokážeme súbežne na ňu hnevať alebo ju neprijímať. Súcit však nie je prvoplánová ľútosť a prepúšťanie vlastnej energie na úkor druhých. Je to pochopenie situácie druhého človeka a zároveň plná akceptácia jeho stavu. Nesie v sebe vieru, že každý z nás je na ceste poznania, ktorá smeruje k správnemu cieľu. Skutočný súcit prináša slobodu, nie väzbu.

4. Nemeňte druhých ľudí

Každý z nás má právo na svoju cestu. Naše vnímanie a vedomie v tomto živote je značne obmedzené a máme k dispozícii len málo údajov o inej osobe. Dokonca aj o sebe samom. Nevieme, aké boli jej minulé životy, aké boli naše spoločné predchádzajúce väzby, nepoznáme predkov, históriu rodiny, nepoznáme dokonca ani celý životný príbeh jednej osoby, v akom prostredí vyrastala, v akých vzťahoch, presvedčeniach, čo zažila a čo všetko ju ovplyvnilo. Vidíme pred sebou len osobu ako finálny výsledok. V interakcii s ňou dokonca vidíme len časť prejavu jej osobnosti a nemáme možnosť obsiahnuť jej bytosť komplexne. Pokiaľ sú bližšie väzby, vieme toho viac, ale aj tak je to len kvapka v mori. Uvedomte si, že na základe interaktívneho odrazu osobnosti neviete posúdiť, čo je správne, najlepšie. Nie ste tu na to, aby ste menili druhých, ste tu na to, aby ste menili seba.

4. Buďte vďační

Buďte v živote vďační za ľudí, ktorí vám prichádzajú do cesty. Aj keď nevidíte ešte hlbší zmysel, naše väzby nie sú náhodné. Vďačnosť je frekvencia, ktorá jednoduchým spôsobom dokáže transformovať negatívne pocity na pozitívne bez väčšej námahy. Buďte vďační sebe aj druhým za možnosť poznávať, zdieľať a učiť sa.

5. Verte v dobro

Verte, že čokoľvek sa vám deje, je pre vaše dobro. Aj keď to tak nevyzerá, očakávajte, že daný vzťah vám to dobré prinesie. Možno to bude skúsenosť, poznanie, vycibrenie nejakej vlastnosti alebo len posunutie na lepšie miesto. Aj to sa niekedy stáva.

Vzťah je hra o dvoch hráčoch, v ktorej môžeme hýbať len vlastnou figúrkou. Je to hra kreativity, poznania, sebadisciplíny, tvorenia a rýchleho rastu. Buďte vďační za túto dynamickú príležitosť v časoch, keď už nie sme len obete situácií, ale sme plne zodpovednými a vedomými tvorcami celej hry. Prijímajte s rešpektom, láskou a bez posudzovania druhých ľudí. Každý z nás má plné právo kráčať svojou cestou poznania a každý z nás je samotným tvorcom tejto cesty.

Stretnutie s múdrou ženou

Na svojej ceste v Mexiku som stretla ženu, ktorá na prvý pohľad vyzerala úplne obyčajne. Mohla mať okolo päťdesiat rokov, bola moderne oblečená. Išiel z nej zvláštny pokoj, láska a zároveň životná sila. Z jej pohybov bolo cítiť zmyselnosť a z jej pohľadu mladosť. Pracovala v centre so starými ľuďmi, ktorých liečila používaním šamanských techník. Zjavne ju všetci mali v úcte a vážili si ju. Môj priateľ, ktorý ma za ňou priviedol, mi povedal, že sa volá Isabella a že za chvíľu sa s ňou môžem porozprávať.

A o čom? Prečo? Ostala som prekvapená, pretože som si myslela, že mi chce ukázať centrum. Nieže sa mám rozprávať s cudzou ženou. „Neboj, je múdra, môžeš sa jej opýtať na to, čo ťa trápi, poradí ti. Budem ti prekladať. Zatiaľ si premysli, čo potrebuješ vedieť,” povedal.

Chvíľku som bola na Santina namrzená, že ma dopredu neinformoval o tomto stretnutí. Určite by som sa lepšie pripravila, no už som nemala čas vyjadriť svoju nespokojnosť. S Isabellou sme prešli do inej miestnosti, kde sme ostali sami. So Santinom sa objali a vymenili si pár slov v španielčine, ktorým som nerozumela.

„Je čas na tvoje otázky, môžeme začať,” – povedal Santino.

Vyrozprávala som Isabelle príbeh o mne a mojej sestre, s ktorou máme neustále spory. Napriek niekoľkoročnej práci na sebe je medzi nami súťaživosť a rivalita. Sestra žije materiálne, odmieta duchovné videnie sveta. Mala som pocit, že som urobila všetko, aby sme sa zblížili. Aj keď formálne vzťahy sú v poriadku, cítim od sestry odpor a opovrhovanie.

Isabella mi objasnila spoločnú minulosť so sestrou. V jednom zo životov sme boli rivalky v láske. Ja som jej prebrala milenca a ona mi to dodnes zazlieva. V tomto živote som jej prebrala pozornosť mamy, keď som sa narodila ako druhorodená. No nakoniec mi povedala, že ten odpor, ktorý ku mne sestra cíti, je len zrkadlenie nedostatku pokory vo mne. Tým, že si myslím, že viem, čo je pre ňu najlepšie, chcem ju učiť a meniť, neprijímam ju. Vraj v mojom vnútri sa hnevám, že nenastúpila na duchovnú cestu, vyjadrujem neprijatie a odpor, akúsi nadradenosť, s ktorou ona bojuje. Úprimná láska je slobodná a v tomto vzťahu to chýba.

Bola som veľmi nepríjemne zaskočená, lebo doteraz som verila, že ja na sebe tvrdo pracujem a vynakladám veľkú energiu na to, aby som sestre pomohla. Toto ma zhodilo z piedestálu svätosti. Moja cnosť bola len na povrchu, skrývala kúsok temnoty vo mne. Chcela som kričať, že to tak nie je, plakať, utiecť, ale pred nahou pravdou som sa nemala kam skryť. Pomaly mnou prestupovala a bolesť sa menila na úľavu. Nielenže som z pliec zhodila bremeno zodpovednosti, ale cez srdce som zrazu videla sestru v inom svetle. Bola čistá, priezračná a ja som už netúžila nič na nej meniť.

Isabella sledovala celý môj proces, cítila som, že číta každú moju myšlienku. Keď videla, že som pochopila, objala ma a pobozkala na čelo.

Keď som odchádzala, otočila som sa ešte a opýtala poslednú otázku: „Isabella, a čo zrkadlia duchovným, svätým osobám druhí ľudia? Veď oni tiež prichádzajú do kontaktu s druhými ľuďmi.“

Isabella sa usmiala a povedala: „Ich vlastnú skúsenosť a poznanie! S láskou sa rozpomínajú na lekcie, ktorými si sami prešli. Kto je v raji, musel najskôr prejsť peklom. Tí, čo majú už túto cestu za sebou, nám pripadajú ako svätí. Oni sa dokážu s láskou a prijatím pozerať na každú jednu bytosť. Vidia v nich svetlo, ktoré poznáva a učí sa.“

Ešte dlho mi zneli Isabelline slová v mysli. Bola v nich ukrytá jednoduchá pravda o tom, ako žiť skutočnú lásku.

Článok nájdete v časopise Balans. www.balans.sk