Naša zlatá klietka – ilúzia ISTOTY

„Nemôžem to urobiť, nemôžem sa vzdať istoty!“ Toto je veľmi častá odpoveď ľudí na otázku, prečo nežijú svoj život tak, ako by chceli. Prečo nezmenia prácu, ktorá ich nebaví, neodídu zo vzťahu, ktorý prináša len bolesť a utrpenie, prečo neplnia svoje sny. Radšej volia život, s ktorým nie sú spokojní, akoby mali vykročiť do neznáma. Niektorí čakajú na optimálne podmienky nepripúšťajúc si to, že tie nemusia nikdy nastať, iní zase volia istotu utrpenia.

Strach z neistoty prináša ľuďom mnoho bolesti a spôsobí, že im život pretečie pomedzi prsty.

Prečo je to tak?

Ľudský rozum má rád istoty. Chce všetko vedieť pomenovať, zatriediť, poznať. Na všetko mať krabičku s nápisom, do ktorej možno vložiť príslušnú položku. Má rád veci jasné a stabilné.

Ale náš svet je opakom istoty a stability. Je svetom plynutia a premenlivosti. Cez naše telá plynie neustále vzduch, voda je v nekončiacom kolobehu tejto planéty, príroda plynie v cykle zrodu a smrti, Zem sa neustále točí a krúži spolu s ostatnými planétami. Nič nestojí, všetko plynie, všetko je v pohybe.

Rozum má z tohto plynutia strach a preto hľadá spôsoby, ako ho obísť. Snaží sa všetko pomenovať, objasniť, vysvetliť a zatriediť. Aby ho nič neprekvapilo a vedel, čo má očakávať. Má rád jasné výpočty, štatistiky, jednoducho miluje istotu.

Na druhej strane naša duša túži po plynutí. Ona nepotrebuje veci pomenovať, ona jednoducho cíti a vie, ona verí.

A tu dochádza k stretu rozumu a duše. Duša vie, že plynutie je pre ňu vlastné a rozum sa stále snaží mať všetko pod kontrolou.

Nech už žijeme svoj život akýmkoľvek spôsobom, je dobré uvedomiť si fakt, že ISTOTA neexituje. Je to len ilúzia, klam, fatamorgána, ktorá nás udržiava nečinných, zhrbených pod ťarchou starostí. Je to len zlatá klietka, ktorá nám bráni v slobodnom rozlete. Nikto z nás nevie s istotou povedať, čo bude zajtra. Všetko, čo žijeme, sa môže zmeniť v ktorúkoľvek chvíľu. Kto teda môže povedať, že má ISTOTU? Jedinú, ktorú naozaj máme, je, že keď sme na tento svet prišli, musíme z neho aj odísť. A to, čo sa deje medzi tým – náš život – podlieha veľkému množstvu premenných.

Na vykročenie z bludného kruhu ilúzie istoty je však potrebná odvaha. Rozdiel medzi tými, čo svoj život žijú, a tými, ktorí len o ňom snívajú, je práve v akcii. Je potrebné urobiť krok smerom von. Pokiaľ však v sebe nenájdeme potrebnú odvahu, zostaneme v tomto kruhu uväznení po celý život.

Ale odvahu potrebujete aj na to, aby ste si položili otázky o svojom živote.

Som so svojím životom spokojný? Robím to, čo ma teší? Vidím zmysel vo svojom živote? Čo by moje budúce Ja odkázalo tomuto prítomnému? Ak by som vedel, že mám posledný rok života, čo by som robil inak?

Už len to, že sa pýtate, ako to s vami v skutočnosti je a úprimne si odpoviete, svedčí o tom, že odvahu máte. Môžete pokračovať v jej rozvíjaní malými krokmi, možno pre okolie nebadateľnými. Dovoľte si raz za čas vykročiť z vašej komfortnej zóny, robiť nové veci alebo tie staré inak, ako ste boli zvyknutí. Skúste prekonávať svoj strach a obavy najskôr v maličkostiach. Kým sa zdravá odvaha stane plne súčasťou vášho života, potrebujete ju otestovať, trénovať, budovať, posilňovať.

Keď naberiete odvahu k zmene, často ste skúšaní, či trváte na svojom rozhodnutí a vtedy je dobré byť pripravení. Hlavne, ak sú to vážne životné rozhodnutia. Vaša myseľ s vami začne hrať „mozgohry“ a spochybňovať vás. Vtedy je dobré s dôverou sa obracať k svojej duši, počúvať jej tichučký hlas a nedovoliť myšlienkam zahltiť vás strachom. Ste ako hlavný hrdina v rozprávke, ktorý keď má nájsť svoju princeznú, musí kráčať dopredu, neobzrieť sa a urobiť krok aj vtedy, keď nevidí kam. Ak by sa obzrel, jeho cesta by sa začala od začiatku. Ak však verí v úspech svojej cesty, nič zlé sa mu nestane a všetky prekážky sa nakoniec rozplynú. Aj v našich životoch je to tak.

Je dobré si uvedomiť, že naša energia a čas, ktoré tu na Zemi máme, sú jediné rozhodujúce a limitujúce veličiny. Máme slobodu v tom, ako s nimi naložíme. Nič iné nevlastníme. Neodkladajme preto svoj život na potom, pretože život sa dá žiť len teraz.

Tipy a rady, ako opustiť istotu:

1. Uvedomte si ilúziu istoty.
2. Začnite vybočovať z komfortnej zóny.
3. Prekonávajte svoje strachy, ktoré vás obmedzujú.
4. Nedovoľte strachu, aby vás držal v smútku a beznádeji.
5. Robte to, čo vás robí šťastným čo najčastejšie.
6. Naučte sa počúvať svoju intuíciu.
7. Budujte dôveru v seba.
8. Budujte si dôveru v dobrý Vesmír, ktorý chce, aby ste boli šťastní.
9. Verte, že ak niečo robíte s radosťou, príde aj náležité ocenenie.

Rozprávka o starcovi

Peter ležal v posteli vo svojej izbe. Cítil sa unavený a smutný. Pozeral sa na svoje staré ruky a nechcelo sa mu veriť, ako rýchlo život prešiel. Ešte nedávno bol mladík plný sily a snov. Veril, že dokáže čokoľvek. Začal rozmýšľať nad svojím životom, čo všetko stihol a čo nie, čo sa mu podarilo a naopak. Jeho život nebol zlý, no napriek tomu v sebe cítil nespokojnosť a nepokoj. Celý život ho sprevádzal akýsi strach. Vždy radšej volil istotu a rozumné rozhodnutia. Keď bol mladý, jeho kamarát emigroval. Volal ho so sebou, aby spoločne v cudzom svete vybudovali vlastný lodiarsky podnik. Peter bol zručný a šikovný lodiar, vedel toho vo svojej profesii naozaj veľa. Mal však strach a neodišiel. Jeho priateľ áno. Stretli sa len nedávno po dlhých rokoch a z Ondreja bol úspešný podnikateľ. Jeho cesta nebola ľahká, boli aj pády a odriekanie, ale úspech nakoniec prišiel. Peter ani netrápil ten úspech, peniaze či postavenie, ale nemohol zabudnúť na Ondrejovu iskru v očiach. Bola to iskra života, dobrodružstva, radosti a naplnenia. Od toho dňa Peter nebol vo svojej koži a začal nad všetkým rozmýšľať.  Kedy sa naposledy cítil pri živote a sile ako Ondrej? Kedy prežíval radosť? Lodiarsky podnik, kde pracoval, už dávno skrachoval a on si potom našiel prácu vo fabrike ako zvárač. Nebavilo ho to, túžil byť opäť pri lodiach, pri vode. Ale potreboval peniaze, aby uživil rodinu. Potreboval mať istotu. Raz dostal ponuku od známeho vrátiť sa späť k lodiarstvu, ale musel by sa odsťahovať do Prahy. No to už mal rodinu, deti chodili do školy a bál sa tej zmeny pre všetkých. Ako by tam boli bez blízkej rodiny, bez priateľov? Ako by to zvládli deti? A tak sa o všetkých postaral, ako najlepšie vedel. Ostal vo fabrike. Len tá sila a iskra v jeho očiach sa postupne vytrácala. Sníval o lodiach a čakal, že raz sa k nim vráti. Raz, keď budú vhodné podmienky, raz, keď deti budú veľké, alebo raz… keď bude na dôchodku. To raz však neprišlo. A teraz sa cíti byť starý, nepotrebný. S deťmi a vnúčatami je málo. S rodinami sa odsťahovali do Prahy. Hmm. Aký paradox, uvedomil si.

Po chvíli zadriemal a začalo sa mu snívať. Vo sne videl dve víly. Jedna bola akási tmavá a stále sa nad ním snažila držať čierny priehľadný plášť. Druhá bola veľmi malá, schovaná v kúte a jemne svietila do priestoru. Prihovárala sa mu veľmi tichým hlasom.

„Kto ste? Čo chcete?“ kričal zmätene.

„Som Istota,“ prihovorila sa mu tmavá víla. „Starám sa o tvoje bezpečie. A tá druhá je tvoja odvaha. Je malá a slabá. Vôbec ju tu nepotrebujeme. Vyžeň ju preč.“

„Nie!“ skríkol a v tom sa Peter vytrhol zo sna. Bol rád, že to bol sen. Ešte teraz cítil na svojom tele dusno a akúsi zatuchlinu z čierneho plášťa. Bolo to nepríjemné a predsa, ten pocit dusnoty cítil aj zo svojho života.

Zobral telefón a zavolal Ondrejovi. „Ahoj Ondro… vieš… no… chcel by som ťa poprosiť… hm… či by si nenašiel využitie pre starého morského vlka u vás na pobočke v Prahe… Viem, že mám svoj vek.. aj všetko je dnes iné… ja by som.. aspoň na pár hodín..“ Na druhej strane telefónu ostalo chvíľu ticho.

„Peter?“ zaznelo po krátkej chvíli, ktorá sa Petrovi zdala byť ako večnosť. Ondrej sa zasmial a pustil sa do rozhovoru so starým kamarátom. Nakoniec mu povedal, že niečo vymyslí.

A tak aj bolo, o mesiac sa Peter vo svojich 75 rokoch sťahoval do Prahy aj so ženou. Tá súhlasila, pretože sa veľmi tešila na deti a vnúčatá. A Peter chodil každý deň na pár hodín do lodiarne. Pomáhal, s čím vedel a učil sa, čo nevedel. Iskra v jeho očiach opäť začala svietiť a cítil, ako sa do jeho tela vracia radosť a sila. Už nebol starcom ako predtým. Veď nikdy nie je neskoro začať si plniť svoje sny.

Článok nájdete v časopise Balans. www.balans.sk